Až keď sa všetko rúca, zistíte, čo má pevné základy

Dve veci, ktoré nám ako životnú múdrosť zveril v poslednom ročníku piaristický páter na hodinách náboženstva. Vtedy sa mi zdali byť nepochopiteľné, ale predsa to boli slová, na ktoré som si počas prvého roku vysokoškolského štúdia spomenula najčastejšie. Slová, ktoré mi dávali silu, keď som nevládala. Slová, ktoré ma vždy presvedčili, že všetko je tak, ako má byť. Dovoľte mi, aby som sa s vami o ne podelila.

Život je cesta. Viem, znie to ako cliché. V skutočnosti to ale znamená, že celý život musíme ísť dopredu. Nikdy sa nesmieme zastaviť, nesmieme si nahovárať, že už toho vieme dosť, že sme už všetko zažili, že tu už pre nás nič nové nie je. Práve naopak, každý deň nám prináša nové problémy, nové otázky, na ktoré musíme odpovedať, nové situácie, kedy sa musíme rozhodnúť a to, ako tieto problémy vyriešime, aké odpovede nájdeme, ako sa rozhodneme, to predurčí, kam sa na ceste svojho života pohneme. Stále, každý deň, každú hodinu, každú chvíľu. Teraz.

Rast je spojený s bolesťou. Nie je možné vnútorne rásť bez toho, aby nás to bolelo. Občas to bolí príliš, občas cítime bolesť v hĺbke svojej duše, najhlbšom vnútorne až nám je z toho fyzicky zle. Ale pravda je, že nič, čo v živote stojí za to, sa nenaučíme bez toho, aby to poriadne zabolelo. Nikdy sa nevyrovnáme so smrťou blízkeho, so životným neúspechom, s chorobou, s pochybnosťami, s hľadaním zmyslu života bez bolesti. Nikdy neurobíme skutočne životne dôležité rozhodnutie bezbolestne. Ale tak to má byť, ak cítite bolesť, viete, že ste na správnej ceste.

A ako tieto vedomosti využiť? Myslím, že stačí, ak sa nad nimi zamyslíme, ak si nájdeme čas a zamyslíme sa. A sami potom nájdeme odpovede. Ja som sa však presvedčila, že jediné, čo sa dá urobiť, je prijať ich ako fakt, stotožniť sa s nimi, zmieriť sa, prijať ich za svoje. A v ťažkých chvíľach si na ne spomenúť. Verte mi, dodajú vám silu.